Fujara z Kalamárky

V lete 1962 sme boli s Gipsym (Vlado Tatarka) na motorke trénovať na Kalamárke. Keď sme išli nazad, neďaleko od cesty stál ešte vtedy salaš. Ako sme boli smädní, hybaj rovno na žinčicu.

Bača nalial do črpákov, on si dal frťana slivovice, sedel vonku a bastloval na novej fujare. Zapáčila sa mi a pýtam sa či ju nepredá. „Nie, lebo stará má zlý zvuk a chystám si novú“. Tak či predá tú starú. „Nie, tú mám rád...“ Vytiahol som stovku a keď ju videl, začal rozmýšľať, ale ešte nepovolil. Pýtam sa teda koľko chce. „Stovku a fľašu slivovice!“ Vlado ostal u neho a ja na motorke do Detvy do konzumu, neďaleko pri kostole. Predavač slivovicu nemal, ale povedal: „Skočím domov, doma mám pálenú, hneď som nazad.“ A tak aj bolo. Bačovi svietili očká keď som prišiel. Fujaru vzal Vlado pod pazuchu a cestou do Bystrice sme sa modlili, aby nás žandári nechytili.
Po mojom úteku ju mal Maňo Králik, lyžiar. Bol trénerom ženského národného družstva a keď prišli potom v lete na tréning do Stubaia, doniesol mi ju schovanú medzi lyžami.

Autor článku: Ján Banko