Preisťovanie Kalamárky

Kalamárka je lezecká oblasť s bohatou históriou, ktorá formovala slovenské horolezectvo. Svedčí o tom množstvo fotografií, článkov a tiež prezentácií staršej generácie „Pánov lezcov“. Dve takéto prezentácie prebehli aj na tohtoročnom nultom ročníku KalamárKAP-u. Postarali sa o ne lezci Igor Koller a Stanislav Glejdura, ktorí udávali smer lezeniu nielen na Kalamárke. Obaja sa vyjadrili k preisťovaniu ich ciest. Stano Glejdura obhajoval skôr „anti-borhákové“ zachovanie, Igor Koller sa prikláňal skôr k modernizácií lezenia a preisťovaniu. Mňa a aj viacej lezcov, ktorí sa prezentácií zúčastnili, trošku mrzí, že na danú tému neprebehla hromadná diskusia. Týmto článkom sa snažím rozprúdiť aspoň internetovú diskusiu, ktorej účelom by malo byť nájdenie spoločnej cesty medzi lezcami, ktorí majú záujem o zachovanie tradičného lezenia v tejto oblasti a lezcami ktorí dávajú prednosť skôr modernému športovému lezeniu. Taktiež by som chcel vyjadriť môj názor (ako individuálneho lezca) a názor niekoľkých pár ľudí, s ktorými sme sa pri početných diskusiách zhodli v spomínanej téme.

Ešte pred niekoľkými rokmi bola Kalamárka oblasť, kde neboli cesty deformované (boli v rovnakej podobe ako ich zanechali autori). Nastalo zopár prvotných preisťovacích akcií, vďaka ktorým sa andezitové lezenie pod Poľanou zviditeľnilo a túto oblasť objavilo a zamilovalo si veľké množstvo lezcov. Napriek prvotnému preisťovaciemu trendu, ostala Kalamárka vnímaná ako morálová a taktiež tradičná. Ťažšie morálové cesty si tu dovolili liezť len skúsení lezci, ktorí si tieto výstupy cenili. Podľa môjho názoru to bol dobrý krok. Kalamárka sa sprístupnila pre širšiu lezeckú verejnosť, získala si väčšiu popularitu, a zároveň si aj zachovala tradíciu, ktorú propagovala všetkým návštevníkom, ktorí mali možnosť porovnávať svoje psychické aj fyzické schopnosti zo staršími lezcami. Bohužiaľ preisťovanie neprestalo, ba nabralo na intenzite a tradície, vďaka ktorým bola táto lezecká oblasť známa, postupne vyprchávajú. Z oblasti kde boli zachované pôvodné tradičné cesty sa pomaličky stáva klasická športová oblasť, ktorých je na Slovensku množstvo. Pomenovanie „slovenský lezecký skanzen“ postupom času stráca svoj význam. Napríklad skoro všetky cesty, ktoré vznikli za cca posledné dva roky boli vŕtané zhora zo zlaňovacej pozície aj napriek tomu, že v sprievodcovi, na stránke a v „lezeckom bontóne“ Kalamárky sa píše, že trvalé istenia by sa mali osádzať výhradne z lezeckej pozície. Ale v tejto činnosti by som až taký problém nevidel. Je to vec autora či svoju cestu spraví podľa tradícií danej oblasti alebo nie. Veď aj v minulosti tu vzniklo zopár pekných ciest ako napríklad Upečený pes, ktoré boli vŕtané zhora. Skôr ma trápi dopĺňanie istení do ciest aj napriek nesúhlasu autora, resp. dopĺňanie borhákov bez toho aby bol autor cesty informovaný. Týmto spôsobom zaniklo veľa krásnych, morálových ciest, ktoré boli naozaj cenené a každý jeden prelez si zaslúžil uznanie. Boli to cesty, na ktoré musel lezec (ako povedal Stano Glejdura počas svojej prednášky) „dozrieť“. Rozvíjať svoje lezecké schopnosti natoľko, aby bol schopný svoj projekt preliezť. Samozrejme s vymakaným úspechom rástli aj euforické stavy po preleze. Bohužiaľ teraz veľa takýchto ciest zaniklo vďaka necitlivému preisťovaniu. Jedna z nich je napríklad Glejdurova morálovka. Bola to cesta kde človek padal z najťažšieho miesta do svojho istenia (slučka, čok, friend, ...) aby sa v tejto ceste lezec cítil dobre musel byť vyrovnaný so svojími lezeckými schopnosťami. Ak mal s prelezom problém, kľudne si mohol cestu zlaniť, okukať, možno poskúšať na TR a keď bol odhodlaný, vyliezol si ju odspodu. Teraz je v mieste kde lezec váhal či naozaj do toho ide alebo nie ligotavý borhák, ktorý z tejto cesty spravil klasickú športovú cestu. Autora cesty sa nikto nepýtal či mu môžu takýmto radikálnym spôsobom cestu zmeniť aj napriek tomu, že sa tešila častým prelezom, ktoré boli podmienené práve jej charakterom. Takýchto ciest, ktoré stratili svoju podstatu vďaka necitlivému preisťovaniu je na Kalamárke určite viac (Ešte teplá, ...)
Ďalej ma mrzí doplnenie zbytočných istení alebo istení, ktoré nespĺňajú svoju funkciu na sto percent. Konkrétne vypichnem pár ciest. Vrchné skaly, cesta oproti Indiánovi - Ľavou časťou steny. Krásna, na Kalamárkovské pomery celkom dlhá špárová cesta. Podľa starých informácií bolo v ceste okrem jedného kruhu 6 skôb. Tie sa vybrali a niektoré z nich sa vymenili za lepené borháky. Tešila sa popularite, bola naozaj často lezená. Nedávno v nej pribudol borhák pod prvým istením. Pribudol hneď vedľa špárky kde sa dali založiť luxusné čoky. Lezci, ktorí sa báli liezť tradične (po svojich nedeštruktívnych isteniach) mali túto cestu v obľube, lebo po prvé istenie (nebolo až tak vysoko) sa museli spoľahnúť na svoje čoky, friendy. Brali to ako vynikajúcu skúsenosť odskúšať si relatívne bezpečné lezenie s vlastným istením. Bohužiaľ teraz sú o zážitok a pocity z takejto skúsenosti v ceste ukrátení. 
Často počúvam argument, ktorý pre mňa nemá váhu: „Veď keď nechceš, tak to necvakaj“. Ten borhák tam už ale je navŕtaný a človek nalieza do cesty s vedomím, že ak bude mať problém, môže sa ho prichytiť alebo cvaknúť. Sú to úplne iné pochody v hlave. Autori ciest a lezci, ktorí tieto cesty liezli ako pôvodné, toto myšlienkové pohodlie nemali... Ďalší spôsob, ktorým sa vytráca spod skál závan histórie a tradičnosti na Kalamárke. V ceste Forever spoony na Vrchných skalách tiež pribudol lepený borhák (teraz prvý odspodu). Cesta mala podľa sprievodcu spoločný nástup s cestou Upečený pes, Tým pádom mali spoločný kruh. Podľa mňa borhák na tomto mieste nebol potrebný. Cesta sa liezla často aj bez neho. Skaly pod chatkami, Amfiteáter, Pretekárska cesta. Doplnené dve istenia, ktoré zmenili charakter cesty rovnako ako vo vyššie spomínanej ceste – Ľavou časťou steny. Ešte by som chcel spomenúť Cestu šťastných bláznov tiež na Skalách pod chatkami. Pekná cesta s dvomi kruhmi. Začiatok ľahký, relatívne lokrovitý. Naspodku osadený nový borhák. Možno sa niektorí tomu potešili. Od viacerých ľudí som počul, že prvý borhák je osadený tak nešťastne, že pri cvaknutí expresky sa láme karabína o hranu (ja osobne som túto cestu po doplnení borháku neliezol). Čo je možno podstatnejšie, autora sa nikto nepýtal či sa môže takýmto spôsobom zmeniť jeho cesta, a viem že mu na pôvodnosti cesty naozaj záležalo. Nemal šancu sa vyjadriť. 
Každý lezec lezie na vlastné riziko. Vyberá si cesty podľa vlastného uváženia a zhodnotenia svojich schopností a charakteru cesty. Za jeho chyby nemôže nikto iný len on. Ak vidí že je v ceste prvý borhák alebo nit vysoko, rozhoduje sa sám či cestu liezť bude alebo nie. 
Tak to je zopár ciest z mnohých, ktoré prešli zubami vŕtačky. Teraz je len na diskusii dostať sa k verdiktu, či to bolo správne alebo nie a ako pokračovať v preisťovaní. Na Kalamárke je veľa ciest, ktoré získali svoju popularitu práve vďaka preisťovaniu. Ale prečo znehodnocujeme cesty, ktoré naozaj niečo znamenajú (alebo už len znamenali?). Je fajn keď sa preistia pekné cesty, ktoré budú často lezené, ale nespravme si z Kalamárky klasickú športovú oblasť a preisťujme citlivo za účelom zachovanie Kalamárkovskej tradície. Možno by pomohla prechádzka popod skaly autorov, správcov a aj lezeckej verejnosti, ako výsledok by bol zoznam, na ktorom by stálo čo ostane zachované, čo sa preistí a ako sa to preistí. Možno niečo iné. Skúste navrhnúť. Tak to je asi všetko z môjho osobného pohľadu lezca. Dúfam že sa nájde nejaký prijateľný konsenzus. 

Veľa šťastia priatelia a nech vám to lezie!

Autor článku: Juraj Šovčík