KalamárKAP 2022
Pred časom som dospel k poznaniu, že lezenie robí ľudí lepšími. Na prvý pohľad odvážne tvrdenie, že? A tak sa snažím si túto hypotézu overovať pri každej príležitosti. Inak tomu nebolo ani posledný septembrový víkend na Kalamárke.
Tieto riadky píšem pár dní po pretekoch. Emócie ešte stále doznievajú, rovnako ako bolesť hrdla, ustupujúca teplota, sople a kašeľ, takmer pravidelne atakujúce moju zhumpľovanú telesnú schránku po vyčerpávajúcich dňoch príprav a následného trojdňového náporu množstva chladeného piva. Jedno však už teraz viem stopercentne – bohovia počasia tento rok pri nás stáli úplne všetci! Od nedele poobedia takmer vkuse prší. Stačilo trochu silnejšie zafúkať a mohlo to tu byť už v sobotu. Ale nebolo. Drahá Prozreteľnosť, ďakujeme!
Ďuro sa kedysi vyjadril, že „KalamárKAP si každý rok žije svoj život a my sme len jeho súčasťou“. Presnejšie sa to asi ani povedať nedá. Inak tomu nebolo ani teraz. Akonáhle vstúpiš na panelku zo Stavaniska a po pár metroch ťa pohltí hrabovo-buková kulisa s mäkkým kobercom zlatistého lístia, už nejde vrátiť sa späť. Zastavíš auto, vypneš motor, vystúpiš a musíš sa nadýchnuť jesennej lesnej vône. Ako vonia andezit? Jeho vôňa je trochu zapatlaná od magnézia, trochu od potu, plná lezeckých spomienok, nečakaného dažďa a dymu večerných ohňov. Vtom ťa do surovej reality vracia ostrý klaksón. Skáčeš nazad do auta a v poslednej chvíli sa uhýbaš rútiacej sa tatrovke s drevom. Holt, niekto musí aj pracovať.
Na miesto činu prichádzame v piatok poobede s autom vrchovato naloženým sudmi, ale tu sa už veselo čapuje. Filip, Ďuro a Rišo šikovne šibrinkujú nožmi a mladú muflónicu postupne menia na hlavnú surovinu do guľášu. Keď sú už aj zemiaky načistené a rebierka v rúre, podstatná časť roboty je na dnes hotová. Kým je ešte ako-tak vidno ideme pooznačovať súťažné cesty a potom ešte rýchlo na nákup občerstvenia a po sponzorské rožky do pekárne. Vraciame sa až pred desiatou a pri chate to už riadne žije. Dole v Detve medzitým skončil filmový festival Hory a mesto a tak sa nabudení horolezci presunuli na Kalamárku. Je jasná obloha a poriadna kosa. Teplomer v aute ukazuje 3 °C.
Ráno nás našlo pripravených. Niektorých. Niektorých nenašlo vôbec, ale tí sa nakoniec našli aj sami. Iní sa ani nehľadali a Matúš je kráľ Poľany. Prípravy cieľovej rovinky, reklamných bannerov, čaju a občerstvenia pre pretekárov vrcholia a my so Soňou odchádzame dole ku štartu na registračku. Ešte je kosa, ale slnko už pomaly pretŕha rannú hmlu. Na KalamárKAPe sa väčšinu času lezie, ale na začiatku sa trochu aj beží, preto sú to „preteky v krátkom behu a dlhom lezení“. Beží sa cca 1.800 m po panelovej ceste ku chate, so slušným prevýšením približne 215 m. Povinnou minimálnou výbavou každého bežca je sedák so 4 expreskami. Keď človek beží, krásne to cinká. A to je pod Poľanou dôležité, lebo medvede tu tak máme naučené. Hneď ako začujú cinkanie horolezeckého harampádí, pozliezajú zo stien, ukryjú sa v lese za stromami a poslušne čakajú, kým ich obľúbené línie nebudú zase voľné. Väčšina súťažiacich nejde do extrému a navliekne si aj nejaké to oblečenie. To už ale samozrejme nie je povinné. Povinná je ešte prilba, ale to až pri lezení. Na štart sa dnes postavilo 88 pretekárov vo všetkých kategóriách. Odštartovali sme s miernym sklzom približne o 10:30. Teraz som chcel napísať, že s trasou najlepšie zabojoval Karol, ktorí ju opäť prebehol najrýchlejšie, ale asi by to nebola úplne pravda. Karol to prebehol ako nič. Zato Robo s dvomi barlami bojoval ako o život a dal to až do cieľa! Klubúk dolu a fľašu za odmenu!!! Na lezenie ostalo približne 6 hodín času a každá dvojica si s nimi môže naložiť ako uzná za vhodné. Tie menej súťaživé tímy, ktoré lezú zo zvyku, pre radosť alebo z princípu a chodia sem najmä kvôli pivu, atmosfére alebo náhodne už jedenásty rok, to väčšinou zabalia skôr a len tak z princípu si potom náhodne zvykajú na radostnú atmosféru pri pípe. Ale sú tu aj súťaživé tipy! Obhajcovia titulov, zberači ciest, neúnavní taktici či veční mládenci, ktorí sa jednak sebe, ale aj všetkým nám stále snažia dokázať, že ešte nepatria do starého železa. Sú pre nás mnohých inšpiráciou, prípadne aj kategorickým imperatívom. To podľa toho, či hodnotíme ich fyzické alebo mentálne výkony... Keďže body sa líšia podľa obtiažnosti, podľa spôsobu prelezu cesty (OS/RP/AF/TR) a dokonca aj podľa toho, či použiješ alebo nepoužiješ magnézium, dáva to veľký priestor na taktizovanie. Dobrý plán je súčasťou úspechu. Každá dvojica si vylezené cesty zapisuje do svojho súťažného hárku, ktorý musí do 17:00 odovzdať na chate organizátorom. Nasleduje zaslúžený guľáš, kapustnica a piva koľko len hrdlo ráči, telo dovolí a charakter znesie.
Vyliezlo sa spolu 1 098 ciest a víťazné priečky si v jednotlivých kategóriách podelili:
„Muži“
1) Peter Kelečín, Adam Minka – 4 795 b./60 ciest
2) Dodo Voves, Tomáš Porubský – 3 095 b./33 ciest
3) Vladimír Gažúr, Max Patterson – 2 481 b./26 ciest
„Ženy“
1) Dominika Kováčová, Andrea Vargová – 1 835 b./34 ciest
2) Mária Fúčelová, Silvia Vicianová – 1 655 b./31 ciest
3) Ema Truchanová, Veronika Spišková – 1106 b./20 ciest
„Zmiešané dvojice“
1) Veronika Matejíčková, Peter Matejíček – 3 300 b./29 ciest
2) Katka Svoreňová, Karol Halászi – 2 443 b./34 ciest
3) Kristína Paučová, Peter Kajsa – 2 235 b./32 ciest
„Horskí vlci“ (súčet veku nad 100 rokov)
1) Peter Greksák, Alan Formánek – 2 786 b./39 ciest
2) Krzystof Pieniazek, Boguslaw Fic – 2 247 b./48 ciest
3) Michael Greštiak, Viktor Karabínoš – 2 139 b./54 ciest
„Família“
1) Bučekovci – 1 694 b./26 ciest
2) Kadíkovci – 100 b./6 ciest
3) Dóczyovci – 39 b./1 cesta
„Najviac ciest (86) vyliezli:“
Najlepšími „Zberačmi“, t. j. dvojicou s najväčším počtom vylezených ciest (86) sa stali Konstantin Šmarjov a Richard Seidl.
„Najrýchlejšia bežkyňa a bežec:“
Najrýchlejším bežcom bol opäť Karol Halászi (10:47) a bežkyňou Veronika Matejíčková (15:33).
Výsledky KalamárKAP 2022 (PDF)
Po odovzdaní víťazných aj tombolových cien nasledovala večerná afterka v réžii kapely, ktorej sme dali pracovný názov KalamárKAPela. Všetkých nás veľmi pozitívne prekvapili a tak som sa ich hneď snažil angažovať aj na budúci rok. Nešlo len o to, ako a čo hrali. Dokázali vytvoriť takú atmosféru, že sa to ťažko popisuje. To treba len zažiť. Nevedeli sme sa s Riškom zhodnúť, či má tá ich speváčka v hrdle zlato alebo anjela. Najskôr oboje. Akože, vždy v sobotu večer na KalamárKAPe nejakí ľudia trsajú pred pódiom, ale že by sa bavili celý večer takmer úplne všetci ako dnes, na to si za tých 11 rokov nepamätám.
Nedeľa sa vždy nesie v znamení upratovanie, lúčenia, hľadania svojich vecí a spomienok na včera a správneho načasovania odchodu do sveta tam dole, vybalansovaním medzi výškou zostatkového alkoholu v krvi a času nevyhnutného na regeneráciu pred pondelkovým nástupom do práce. Tí rozumnejší z nás si preventívne vybavili voľno aj na pondelok a tak sme si stihli aj celkom fajne zaliezť, kým sa v nedeľu poobede nespustil dážď. Potom už len zbierame špaky pomedzi kvapky a presviedčame Filipa, že do práce v Bratislave sa dá zajtra ráno vyrážať aj z Kalamárky. Ani sme ho dlho nemuseli lámať. Večer ešte prebehla neformálna súťaž Miss KalamárKAP´22. Jej výsledky sú tajné, ale 4 členovia komisie boli vskutku fundovaní odborníci v danej tematike a aj sa tak vyjadrovali... Potom sme sa zhŕkli okolo pípy – jedinej ženy, ktorá to tu s nami vydržala až do úplného konca, dali sme jej meno Silvia a nechali sme sa ňou chlácholiť takmer až do úplného vyčerpania.
A aby som nadviazal na moju hypotézu z úvodu článku; v sobotu nadránom, keď som sa unavený po všetkých piatkových prípravách, pomedzi to množstvo pohárov konečne dostal do izby, zmierený s tým, že obliecť periny ma už dnes nikto neprinúti, zrazu vidím, že periny mám oblečené. V prvom momente mi napadlo, že som netrafil do správnej izby, ale nebolo to tak. Je to moja izba, moja posteľ, moje periny. Oblečené periny! Asi tuším, kto to spáchal. Ale veď zase až taký opitý nebol!?! Však to vyzerá ako dobrý skutok alebo čo!?! Hmm... predtým ako Sensey začal liezť, takéto veci nerobil... No uznajte, hypotéza vychádza!!! :-D A v tej chvíli som vedel, že KalamárKAP´22 nemôže dopadnúť inak ako na výbornú. Lebo dobro je nákazlivé a šíri sa vzduchom!
Partnerom a sponzorom, ktorí podporili túto skvelú akciu, vyslovujem úprimné vďaka!
Jozef Sklenár, HO Slávia TU Zvolen
PARTNERI A SPONZORI
