KalamárKAP 2021
KalamárKAP desiatykrát!
Je to priam neuveriteľné, že KalamárKAP, ten dehydrovaný nápad jedného pekelne horúceho dňa v rozpálenej stene hrádockého andezitu, tu je už desiaty rok. Povedal som si, že to je príležitosť na zabilancovanie a tak som sa trochu ponoril do nedávnej histórie a zabalansoval som si. Hups, pardón, zabilancoval. Ale vlastne áno, priznávam bez mučenia, pred cieľom som už aj balansoval, lebo človeka suší aj pri tej klávesnici... a 10 rokov spomienok sa nezmestí do jedného pohára.
Všetko sa začalo na jeseň v roku 2012. Detaily rozpisovať nejdem, o tom som už kedysi na stránkach tohto bulvárnom plátku písal. Prvý KalamárKAP bol samozrejme plný očakávaní ako keď stojíte pod neznámou panenskou stenou. Proste on sight. S odstupom času absolútne jednoznačne hodnotím, že predčil všetky naše sny či nočné mory, to podľa toho ako sa blížil ten dátum „D“ a napr. sa vyvíjala predpoveď počasia. Všetko sa dialo vo veľkom stane, výsledky sa vyhodnocovali na kolene, čapovalo sa na lúke a tráva rozvoniavala doďaleka 😊 Finančne sme síce boli v strate, ale štedrá oddielová pokladňa a jej kreatívny financmajster to spravili na nulu. Veď prachy nie sú najdôležitejšie, nie? Karty boli rozdané, laťka nastavená, všetci nadšení (dokonca aj organizátori) a milión nápadov na zlepšovanie.
O rok na to sme boli maximálne motivovaní, naštartovaní, organizačný tím sa rozrástol, ľudia sa na koniec septembra tešili už od januára. Nie preto, že budú padať gaštany alebo že odletia lastovičky. Všetci sa tešili na KalamárKAP. Mne sa dokonca podarilo tiež si zapretekať. Zo zvedavosti som si trasu po panelke odbehol hneď dvakrát – prvý aj posledný. To behanie sa ešte dalo potiahnuť, ale lezenie popri organizačných povinnostiach bolo skôr len také symbolické. A keď nemáš objektívnu šancu vyhrať, vieš aké to je... nám súťaživým tipom to nerobí dobre! Ale tá atmosféra medzi pretekármi bola rýchlo nasiakavá! V tento rok medzi nás zavítal vzácny človek, správny chlap, ktorého musím spomenúť, lebo žiaľ už nie je medzi nami. Ako hlavný hosť večera nás veselými zážitkami zo svojho horolezecko-lyžiarskeho života sprevádzal Jano Banko, starý horský vlk a jamesácka legenda. Česť tvojej pamiatke, Jano!
Rok 2014 priniesol rekord v kategórii „Zberači“, ktorý sa dodnes nikomu nepodarilo pretekať. Dušan Leskovjanský s Danom Mahdalom vyliezli 104 ciest! Bohužiaľ ani Duško už nie je medzi nami. Kamarát a horský záchranár tragicky zahynul v nasledujúcom lete pri páde vrtuľníka počas záchrannej akcie v Slovenskom raji. Osobne si myslím, že keby sa to nestalo, svoj rekord by chlapi ešte niekoľkokrát prekonali.
Nasledujúci ročník bol upršaný. Ale poriadne! Daždivá predpoveď, mokrý štart, voda v škárach, lištách aj pod prevismi, blato namiesto tanečného parketu. Účasť samozrejme trochu slabšia, ale skalní prišli a keďže sme kvôli počasiu lezeckú časť pretekov skrátili, jedinečnú šancu o umiestnenie na víťazných priečkach mali aj slabší lezci. Stačilo dobre zabehnúť! Lebo preteky sú hlavne o lezení, takže za štandardných okolností „bežci čo aj lezú“ len ťažko vytlačia z bední „lezcov čo aj behajú“. Presvedčili sme sa, že preteky môžeme robiť za akéhokoľvek počasia, ľudia prídu. Srdcu nerozkážeš... V ďalších rokoch nám táto skúsenosť často uľahčila rozhodovanie.
V roku 2016 som sa stal druhýkrát fotrom. K štvorročnému KalamárKAPíkovi pribudol malý Dušan a tak som sa celkom tešil, že na pár dní vypadnem z domu a trochu sa v noci vyspím. Viete ako to dopadlo – v nedeľu som sa už tešil domov. Doma sa síce tiež nevyspím, ale aspoň mi ráno tak neduní v hlave. Menšia organizačná zmena nastala v behu – cieľ sme posunuli o pár desiatok metrov ďalej, z parkoviska pred horárňou ku základnému táboru na veľkej chate. Prečo sme to nespravili už dávno?!? Večer bol okorenený premietaním dokumentárneho filmu z dielne MANOfactory Kaľamárka (36 min., r. M. Grajciar 2016), ktorý „zachytáva vývoj lezenia v tejto lokalite od predvojnového obdobia až po súčasnosť.“ Ľudia film prijali s nadšením. Najmä keď sa na plátne objavil domáci lezecký majster a niekoľkonásobný víťaz pretekov Jožo Nosáľ, spontánne výkriky uznania z najodvážnejších zadných radov nemali konca kraja.
Po skúsenostiach z predošlých ročníkov a asi aj obmäkčený životnými skúsenosťami, sme od roku 2017 zaviedli novú kategóriu „Família“. To je tak, keď roky pribúdajú... Z lezcov a lezkýň sa stávajú fotrovci a keď sa človek chce ísť trochu vyvenčiť na skaly, treba aj omladinu pribaliť. A navyše, keďže na prvé miesta už nie je výkon a na „Horských vlkov“ ešte nie je vek, treba aj niekoho, kto prinesie ceny domov! Počet pretekárov prekročil stovku a prvýkrát sa nám podarilo spraviť spoločnú fotografiu.
Ročník 2018 bol pre mňa veľmi špecifický. Po úraze na Sitne som sa dával dokopy a na invalidnom vozíku som zatiaľ ledva obsedel. Ale podarilo sa mi od rehabilitačnej sestry vyžobrať barly a tak som si povedal, že to po schodoch do izby na chate nejako dám. Nakoniec som ani nemusel. S radosťou ma tam už v piatok po večierke odpratali a žúrka mohla začať! Všetko perfektne klapalo aj bezo mňa, radosť pozerať na taký zohratý organizačný tím, keď každý vie čo má robiť. Zúčastnilo sa vyše 100 pretekárov, počasie bolo ako z katalógu, guľášu bolo treba navariť 3 kotly a v noci zima jak v ruskom filme. Prvé miesta v jednotlivých kategóriách obsadili tradičné hviezdy, s tým, že „Muži“ Jožo s Robom boli fakt silní a nazbierali vôbec najviac tímových bodov v doterajšej histórii pretekov. Čitateľovi nič nehovoriace, ale aj tak ohurujúce číslo 6382 sa bude fakt ťažko prekonávať. Každoroční Poliaci Boguslaw a Krzysztof sa rokmi úspešne prebojovali medzi „Horských vlkov“ a tak ich s prehľadom vyhrali, Karol opäť raz potvrdil bežeckú formu a Stuhlo s Dlažďom ani tentokrát nezapreli svoje zberačské ambície. Pritrafil sa aj ľahší úraz v ceste Jemné chyty, ale našťastie chlapci z Horskej služby Poľana boli nablízku a Ďuro to zobral športovo. Všetko dobre dopadlo, kapela dohrala, ľudia sa zabavili a dokonca aj moč som udržal.
V r. 2019 sme trochu vytúnovali vizuál pretekov a zainvestovali do PR. Pretekárov pomedzi skaly otravovali všelijakí reportéri a kameramani, beachflagy sa veselo trepotali vo vetre, bannery s logami sponzorov úspešne pútali pozornosť okolopostávajúcich a nové bolo aj pódium pod starou čerešňou. Zaviedli sme povinnú prilbu a bol som milo prekvapený, že ani starí konzervatívci s tým nemali problém. Počasie podržalo, horskáči sa nudili a prvé miesta obsadili známe mená. Objavilo sa samozrejme aj zopár nových borcov a účasť bola už tradične medzinárodná – Maďarsko, Poľsko, Česko, Slovensko. No a konečne sa nám podarilo vypiť všetko pivo! Možno aj vďaka tomu, že sa prvýkrát čapovalo do vratných pohárov s logom KalamárKAPu. S posledným siedmym sudom sme už v nedeľu trochu bojovali, ale našťastie nie všetci boli šoféri a nie každý musel byť v pondelok ráno v práci...
Covidový rok 2020 bol neštandardný v mnohých smeroch a neunikol tomu ani KalamárKAP. V čase zákazu hromadných akcií bolo ťažké organizovať hromadnú akciu a tak sme museli spraviť preteky, ktoré neboli. Každý prišiel sám, resp. vo svojej bubline, beh sa zrušil a piva sme objednali podstatne menej. Keďže sa liezlo len na počet ciest a ani štýl sa tentokrát neriešil, na chuť si prišli hlavne vytrvalí voľnomyšlienkári. Výkon na prvých dvoch miestach si určite zaslúži aj písanú spomienku. Medzi 9:00 a 17:00 vyliezli Luby s Hadvigom 208 ciest a v tesnom závese za nimi Bauko s Jančovičom 192. Nebol som svedkom toho ako sa toto dá, ale údajne ich bolo vidieť prebiehať v lezečkách medzi sektormi, naskakovať do prvých chytov a piva sa dotkli až večer. Klobúk dolu! Ostatné výkony už boli významne vzdialenejšie, ale rovnako slušné. Veď napr. mladé bystričanky Masláková s Furdíkovou dali 101 ciest! To my s Pištom sme asi zvolili zlú taktiku, lebo 9. miesto radšej ani nejdem spomínať. Naše počiatočné ambície boli podstatne vyššie. Dôležité bolo, že po tejto akcii/neakcii sa nevyskytol ani jeden prípad infikovania koronavírusom medzi účastníkmi. Tá dezinfekcia má predsa len niečo do seba.
No a sme v roku 2021. Nebudem tentokrát zachádzať až tak do detailov. Začala tretia vlna, ale ešte sme to stihli. Ďuro Homza sa zase z účasti vyhovoril a tak sme museli v piatok všetko chystať bez neho. Našťastie mal opäť kvalitnú výhovorku – deň strávili s Jankou v pôrodnici. Dôkazom toho, že zabojovali úspešne, je malý Jakub, ktorý sa už dnes určite teší ako si pri najbližšej príležitosti dosýta zalezie na Kalamárke. Blahoželáme ešte raz, aj takto natriezvo! Tá koronová neistota hromadných podujatí sa podpísala aj na nás organizátoroch. Akosi nikto nemal energiu na zháňanie sponzorských financií, keď nebolo isté, či sa vôbec budú dať použiť. Cash sa mimo politickej scény zháňa vlastnou hlavou oveľa ťažšie ako veci do cien či do tomboly. Nakoniec to paradoxne dopadlo výborne, euro za pivo sme vyberali poctivejšie (vďaka Filip!!!) a skončili sme v miernom pluse. Guláš aj kapustnica boli výborné, počasie prívetivé, ľudia veselí. Účasť trochu slabšia ako v rokoch „pred koronou“, ale to sa očakávalo. Napriek tomu sa zúčastnilo 80 pretekárov a pekne sa porozdeľovali aj do kategórií, keď v Horských vlkoch, Famílii aj Ženách súťažili po tri tímy. Vyliezlo sa spolu 928 ciest a víťazné priečky v jednotlivých kategóriách si podelili:
„Muži“
1) Peter Kelečín, Adam Minka – 4 278 b./48 ciest
2) Vladimír Gažúr, Tomáš Rešutík – 4 007 b./31 ciest
3) Peter Kajsa, Peter Gáborík – 2 195 b./40 ciest
„Ženy“
1) Lenka Mlynarčíková, Barbora Hajdučíková – 1 749 b./22 ciest
2) Petra Brožáková, Dominika Kováčová – 1 669 b./30 ciest
3) Katarína Oslancová, Michaela Drobiličová – 835 b./26 ciest
„Zmiešané dvojice“
1) Veronika Matejíčková, Peter Matejíček – 2 942 b./28 ciest
2) Katarína Buzáková, Filip Buzák – 2 644 b./31 ciest
3) Eva Ryzková, Igor Marks – 2 614 b./33 ciest
„Horskí vlci“ (súčet veku nad 100 rokov)
1) Krzystof Pieniazek, Boguslaw Fic – 1 940 b./40 ciest
2) Michael Greštiak, Viktor Karabínoš – 1 815 b./42 ciest
3) Vlado Ceniga, Ľudko Sihelský – 1 390 b./28 ciest
„Família“
1) Bučekovci – 1 978 b./31 ciest
2) Boorovci – 1 183 b./12 ciest
3) Simanovci-Kováčikovci – 519 b./17 ciest
„Najviac ciest (50) vyliezli:“
Najlepšími „Zberačmi“, t. j. dvojicou s najväčším počtom vylezených ciest (50) sa stali Joanna Niedzwiedzowicz a Marek Cincio z Poľska.
„Najrýchlejšia bežkyňa a bežec:“
Najrýchlejšími bežcami boli z mužov už x-tý krát Karol Halászi (11:02) a zo žien navzdory zošróbovanej nohe nezničiteľná Lenka Mlynarčíková (13:19).
Výsledky KalamárKAP 2021 (PDF)
Najväčším tohtoročným exotom bol jednoznačne John from New Zeland. Aj keď tesne na päty mu šliapal istý P. K., ktorý odetý len v „guči z listov a konárikov“ odvážne vyzýval z pódia ľudí do tanca. Síce to tiež pôsobilo exoticky, ale pokiaľ viem, bol len toť z Bratislavy. Viac to nejdem rozpitvávať, deťom sme zakryli oči. Spomínaný John sa údajne pri svojich európskych lezeckých potulkách zatúlal až na Kalamárku. To je oficiálna verzia. V neoficiálnych kruhoch a na anti-antivaxerskej scéne sa povráva, že počas surfovania po internete Johny naďabil na stránku www.kalamarka.sk, preklikal sa do galérie a keď na fotkách videl aké baby chodia na KalamárKAP, bol z toho úplne paf. Romantik by napísal, že sa hneď zamiloval. Platonicky a niekoľkokrát za sebou. Okamžite predal koňa, psa aj dodávku, založil bungalov, za utŕžené doláče kúpil letenku do EÚ a chcel to zažiť na vlastnej koži. Alebo aspoň na vlastné oči. Vraj to takto prezradil pomedzi poháriky Pištovi. Neviem nakoľko mám tomu veriť, lebo viem akú má Pišta novozélandštinu. Či sa Johnovi očakávania splnili alebo nie, to tiež neviem, ale keď som videl jeho iskrivé oči, zdalo sa mi, že všetko je ako má byť. Ktovie ako to bolo v skutočnosti a či tú angličtinu chalanisko len nehral aby zapôsobil, lebo ťahal to s nami pri ohni až do odpadnutia ako nejaký Jano z Detvy!
Partnerom a sponzorom, ktorí nás podporili aj v týchto ťažkých časoch a s ktorými to už ťaháme roky, vyslovujem úprimné vďaka. Menovite: CHKO POĽANA, SHS JAMES, URPINER, GILMONTE, ALPHA SPORT, SINGING ROCK, MARVA, SPORT-OUTDOOR, MONTANA, KOFOLA, MRAVEC & SYNOVIA, TESCO DETVA, HORSKÁ SLUŽBA POĽANA.
A úplne na záver, keď už tak bilancujeme, ešte zopár čísel pre milovníkov štatistiky: za desať rokov KalamárKAPu sa ho zúčastnilo 799 pretekárov, ktorí vyliezli 9 619 ciest, odbehli 1 438 km a vypili (s výdatnou podporou nesúťažiacich kamarátov) približne 2 650 litrov piva. Ostatné nápoje, najmä liehoviny, vína a destiláty nemám z pochopiteľných dôvodov podchytené v tabuľkách. Jednak sa to po treťom začína pliesť, ťažko sa to pamätá a vlastne to pre tento príbeh nie je až také dôležité. Športu zdar!
Jozef Sklenár, HO Slávia TU Zvolen
Partneri a sponzori
