Indián

Rok 2001. Dostávam sa k svojmu prvému lezeckému sprievodcovi od Alana Formánka - Slovenské skalky. Internet ešte poriadne nefunguje takže galéria v knižke sa mi stáva zdrojom inšpirácie pre mnohé lezecké sny. Rudo Mihál kríži ruky v ceste Indián na Kalamárke a ja ako totálny začiatočník nechápem, že i takto sa dá efektívne držať na skale.

Rok 2011 a ja konečne stojím pod touto stenou a teším sa z tohto pohľadu. Línia je dlhšia ako ostatné, navyše s hladkou platničkou niekde hore tušiac, kde sa láme chleba. Lezenie ma absolútne dostalo. Pohybový tanec od spodu až hore s krásnym výlezom na konci. Lezecký štýl po lištách, ktorý som roky trénoval na hradbách v Pezinku mi dodnes sedí, takže OS ma neprekvapil. Čo ma ale prekvapilo bol čert, ktorý mi zasial myšlienku v hlave na free solo. Výlez hore na chodník, lišty, pohybová elegancia. "Čo viac chceš? Toto sa priam pýta!" A čert nikdy nespí. Ani takmer 10 rokov odvtedy neprestal a opäť sa pýtal o slovo, keď som sa tu objavil.

Korona a 2 mesiace neustále pekného počasia mi lezecky veľmi priali. Myseľ ukľudnená od každodenného zhonu a balastu zbytočnosti mi dopriala toľko krásnych chvíľ v prírode, že viac som si už ani nemohol priať. Pokoj, ktorý som v sebe vnímal bol zdrojom neuveriteľnej energie. Verím že toto obdobie bolo pre mnohých prekliatím a veľkou skúškou, no ja som ho vnímal ako dar, ktorý aj mne utriasol viaceré hodnoty a prístup k životu ako takému. Akoby kamienky v sklenenom pohári, ktoré sa pretlačili na povrch, keď nimi zatrasiem jasne ukázali čo je skutočne dôležité.

A u mňa to je zdravie, pokoj, nenáhlenie sa a čo najviac času v prírode.To zdravie sa ale nezhodovalo úplne s predstavou free sola. Lenže u mňa sa to nevylučovalo. Stanovil som si 3 body, ktoré budú pre mňa smerodatné:
 

• Dať na OS vedľajšiu Nastastiu, ktorá je ťažšia a morálovejšia aby som vedel nakoľko som lezecky na tom dobre.
• Liezť Indiána toľkokrát, kým mi hlava nebude schopná zapamätať si každý krok aby som si ju mohol vizualizovať kedykoľvek a kdekoľvek. Toto sa mi ukázalo ako absolútne prínosné.
• Netlačiť seba do nejakého kúta ambícii a jednoducho si to urobiť, keď to tak budem skutočne cítiť.

Nastastia na OS padla s prehľadom. Indiána som v dave ľudí preliezol cez víkend niekoľkokrát a vedel, že ak chcem mať kľud, musím tu byť cez týždeň.
Bolo zaujímavé na sebe pozorovať, ako ma táto myšlienka zrazu naplno opantala. Nedokázal som na nič iné myslieť. Bola akoby stále niekde v pozadí. Čudoval som sa sám sebe, že je to natoľko silné až podmanivé. Keď sa obzerám späť, tak tento proces bol pre mňa na všetkom najzaujímavejší. Uvedomiť si, že to je skutočné, že to chcem a nie je to len nejaký blud, alebo popud. Akoby niečo, čo vo mne bolo roky zasiate konečne dozrelo.
Najviac si budem pamätať ten pocit, keď som sa ráno zobudil čerstvý a prvá myšlienka mi hneď povedala, že dnes je ten deň. Tešil som sa a neboli v tom žiadne pochybnosti ani obavy.Počasie pod stenou bolo priam dokonalé. Jemne pofukoval studený vetrík, svietilo slnko a my sme sa pod stenou opäť stretli neplánovane tá istá partia ako 4 dni predtým. Štefan a Mária, strašne milí ľudia z Banskej Štiavnice, ktorí skúšali tú istú cestu a môj dlhoročný priateľ Bohuš, v ktorého prítomnosti som už niekoľko sól vyliezol. Slušne som sa spýtal Márie a Štefana, či im to nebude vadiť, keď to pôjdem sólo. Odpoveď: „videli sme ťa ako to lezieš, tak budeme aspoň prví, ktorí ti poblahoželajú“ znela pozitíve. Nechcel som sebecky pretláčať svoje. Ak by to niekomu vadilo tak by som to nešiel. Verím, že sú to ako ľudia natoľko vyzreté osobnosti, ktoré si stoja za svojim.

A čo si pamätám zo samotného lezenia? Nič, len kroky a prázdnu hlavu. 2 minúty samotného lezenia nemôžu obsiahnuť všetko to predtým a potom už vôbec nie. Nie som ani krajší ani inteligentnejší. Len viem, že i toto je dôkaz toho, že to najdôležitejšie v živote človek musí cítiť a ísť si za tým. Iba tak môže byť skutočne šťastný a viesť plnohodnotný život. Verím, že i malá kapitolka menom Indián to je a ja som zas o niečo bohatším človekom.

Vďaka Stano Glejdura za túto nádhernú cestu. Bohušovi, Štefanovi aj Márii za pohodu pod skalami. Bol to dokonalý moment presne tak ako mal byť.

Autor článku: Martin Krasňanský

Poznámka redakcie: Video z prelezu si môžete pozrieť v príspevku Extrémne v horách